O evolúcii

Autor: Viera Mikulská | 6.3.2012 o 9:28 | Karma článku: 14,52 | Prečítané:  1351x

Včera som v záchvate jarného upratovania našla krabicu s relikviami. Nostalgicky som sa prehŕňala medzi zošitmi zo strednej a zamilovanými listami od prvých lások, kým som nenatrafila na obdĺžníkový kus hrubého hliníkového plechu, cca štyri krát päť centimetrov. Z jedného rožka mal odlomené, bol akoby naschvál doškriabaný a mne po záchvate smiechu z tých listov chvíľu trvalo, kým som si spomenula na jeho pôvodný účel. Kedysi v praveku to bol môj šperk.

Nosila som ho zavesený na koženej šnúrke na krku v čase, keď sme v rozdriapaných rifliach a dedovej flanelke spolu s Kurtom precítene bliakali Come As You Are. Takýchto "ozdôb" som väčšinou nosila súčasne viac kusov, na významnejších kultúrnych podujatiach v Excentri (košický strašne nezávislý klub mladých v raných deväťdesiatych rokoch) som takto mohla mať na krku aj pol kila, čo vysvetľuje, prečo s ním mám teraz problémy. Do tohto obdobia spadá ďalšia moja ozdoba - na tie roztrhané rifle som si zatváracím špendlíkom pripínala malého plyšového (vlastne froté) medvedíka. Podobného, ako mal Mr. Bean, akurát červeného a trochu menšieho. Normálne som takto chodila do školy. Keď som chcela byť za krehkú princeznú (poprosím milého prestať sa rehliť), namiesto železa som sa ovešala desaťmetrovou šnúrou z drevených korálov, alebo "náhrdelníkmi" zo semien z takých fazuľoidných luskov, ktoré sme s podobe postihnutými kamarátkami chodili oberať zo záhadných stromov v Parku generála Petrova. Semená sme prácne z luskov dolovali a navliekali na šnúrky. Boli pekné, tmavohnedé a lesklé, akurát tie náhrdelníky trochu smrdeli.

Maturovala som síce vo formálnom kostýme, no na prijímačky na výšku, keďže boli len písomné, som sa dostavila v obligátnej flanelke a rifliach. Rifle už ale boli takmer bez dier a kovošrot zredukovaný na tenký kovový obojok. V tom čase som zdobenie začala presúvať z krku na ruky. Zápästia som si omotávala desiatkami drevených náramkov takmer po lakte, bicepsy som vtedy musela mať ako Rambo. Ako sa míňali semestre, tak som z dreva nenápadne prechádzala na bižutériu, najprv obyčajnú, neskôr ručne vyrábanú (našťastie už nie mnou). No a keď som začala pracovať, bižutériu zase postupne nahradili riečne perly a kilá jantáru a iných polodrahokamov.

Nedávno som hľadala na nete dieťaťu čižmičky no a - netuším, ako sa to mohlo stať - skončila som na stránke ponúkajúcej vkusné a potrebné vecičky zo smaragdov, rubínov a podobných užitočných kamienkov. Asi som bola už unavená, lebo sa mi v jednej chvíli zazdalo, že sa mi tie chutné smaragdové náušničky prihovárajú: "Milá jamais, nie je čas znovu postúpiť o level vyššie?" Nuž, držiac v ruke ten orýpaný plech, musela som milým náušničkám dať polovičný sľub, že sa o nich porozprávam s milým. Niečo mi hovorí, že teraz sa už určite nesmeje.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Boj proti establišmentu? Ako prežiť nápor terorizmu a fanatizmu

Kým panuje zmätok, je možné za teroristu označiť kohokoľvek, kto nám oponuje.

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi.

ŠPORT

Na Gire sa ukázali talenty i šprintér, ktorý bude trápiť Sagana

Najzaujímavejšie momenty stého ročníka Giro d'Italia.


Už ste čítali?