O kojení

Autor: Viera Mikulská | 7.10.2010 o 11:24 | (upravené 7.10.2010 o 11:36) Karma článku: 23,15 | Prečítané:  9547x

Už štyri mesiace som doma. A keďže som práve hodnú chvíľu premýšľala, ako sa píše číslovka štyri, hádam som už zrelá rozšíriť rady blogujúcich žien na materskej.

V polčase som konečne prestala zvracať dvadsaťkrát denne a začala som vnímať aj iné krásy tehotenstva ako záchodovú misu, načim reku pripraviť sa teoreticky na materstvo. Prečítala som si zopár článkov a diskusií, na rade, že si mám zabezpečiť laktačnú poradkyňu ešte pred pôrodom som sa úprimne pobavila a veselo som sa odgúľala rodiť s vedomím, že kojenie je najprirodzenejšia vec na svete.

Neviem, či bol problém v tom, že pri výrazoch ako dokinka, tehuľka alebo sladká fazuľka (lekárka, tehotná a plod) v mamičkovských debatách som sa nevedela sústrediť na ich obsah, alebo v tom, že som si naivne myslela, že keď sa dnes kojenie tak masívne podporuje, tak hádam pôrodnica bude prvá, kto bude dbať, aby sa nič nezanedbalo (čo spätne hodnotím ako príznak pokročilej tehotenskej demencie). Či personál nechcel, nevedel, alebo mu to bolo jedno sa už nedozviem, domov sme však prišli s rozhryzenými bradavkami, chudnúcim dieťaťom nevediacim sa dobre prisať a nakŕmeným umelým mliekom, mizivou nádejou na dojčenie, presvedčením, že som nekompetentná matka neschopná zvládnuť svoju základnú funkciu a poznatkom, že podpora dojčenia v pôrodnici začína a končí troma plagátmi na chodbe novorodeneckého oddelenia.

Prvé prisatie bezprostredne po pôrode, čo najčastejšie prikladanie v prvých dňoch, správne prisatie bábätka pre efektívne pitie a kopec ďalších faktorov pre rozbeh laktácie, všetko zle. Pokúšala som sa pýtať ako často kojiť, koľko má piť, ako vyzerá keď pije, prečo sa nevie sám prisať, no z odpovedí som nebola ani zamak múdrejšia a tak som väčšinu času trávila kojením, čo kojenie vlastne nebolo a kvílením nad neprospievajúcim dieťaťom. Verím, že za normálnych okolností by som to riešila ráznejšie a rozumnejšie, avšak popôrodný stav normálna okolnosť nie je. Moje racio bolo pod prívalom hormónov rozmrvené na padrť do takej miery, že som sa nebola schopná samostatne rozhodnúť ani o tom, či mi treba cikať.

Viem, že už teraz je článok dlhší, ako má dobrý článok byť, no keďže nahrádzanie kvality kvantitou tiež patrí k príznakom hodnotného článku z kategórie materská dovolenka, smelo pokračujem. Voľajako sa mi podarilo zaktivizovať posledný sliepňajúci neurón a na nete som našla občianske združenie zaoberajúce sa podporou dojčenia. Zavolala som náhodne vybratej laktačnej poradkyni, ktorá po dvadsiatich minútach od telefonátu stála nado mnou a po ďalších desiatich minútach debaty a názorných ukážok sa malý prvý krát sám prisal a zrejme aj pil. To, že milá pani Múdra (nomen omen) bola ochotná prísť ešte viac krát prakticky v akúkoľvek dennú či takmer nočnú hodinu bez nároku na odmenu, sa mi doteraz vidí v dosť ostrom protiklade s prístupom honorovaného personálu novorodeneckého oddelenia. Nerada by som niekomu krivdila, ešte stále pripúšťam možnosť, že oni sa naozaj snažili a ja som bola mimoriadne nechápavá. Napriek tomu sa mi vidí ako výborný nápad pred odchodom do pôrodnice vytetovať si na viditeľné miesto číslo na laktačnú poradkyňu a pri akomkoľvek podozrení že nie je niečo v poriadku zabudnúť na to, že pôrodnica sa hrdí prívlastkom baby friendly, ale zavolať. Malý sa zobudil, končím a ďakujem statočným čitateľkám, ktorým sa túto štylistickú perlu podarilo dočítať do šťastného konca.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?